Pred rokmi som sa rozhodla dať šancu na lepší život malému predčasne narodenému chlapčekovi spolu s manželom. Od prvého momentu v inkubátore som pri ňom bola každý deň, a odvtedy je mojím celým svetom. Vychovávala som ho s láskou, oporou a obrovskou dávkou obetavosti. Vďaka nášmu pevnému putu a mojej starostlivosti sa mu darí – napriek zdravotným obmedzeniam je dnes školákom v bežnej triede. Manžel nás však opustil, našiel si inú, keď mal syn 2 roky. Tým sa nám zrútil svet i keď nebol na náš milý, keď bol s nami , predsa bol oporou ako živiteľ rodiny. Pred 8 rokmi nám nielenže rozbil srdcia, a rodinu, ale nám aj zovrel komplet všetku matériu . Žiaľ nie každý vie ostať dobrý a myslieť na iných najprv, až potom na seba. Ja som sa pozbierala vtedy z nervového zrútenia , nakoľko na jednej strane som bola od neho kompletné citovo a finančné závislá, ale na druhej strane mi zrejme zachránil život aj malému tým, že odišiel, nakoľko sme nemuseli už znášať fuzické násilie. Teror ostal v nás až doteraz.
Pred dvoma rokmi som však skolabovala v práci. Exmanžel odmietol pomôcť so strážením syna zámerne,by mi prekazil budovanie nàšho šťastia, aby dokázal všetkým, aká som nula. Ja som to nevzdala, a do práce som chodila do nočnej. Aby som sa cez deň mohla starať o vtedy veľmi chorého syna po dlhom Covide. To však v mojom zdravotnom stave prinieslo hore spomínaný kolaps, srdcovú príhodu akútnu hypertenziu a zavarila som si ďalšie choroby navrch tých, s ktorými som už 40 rokov žila a bojovala. Zdravotný stav sa zhoršil, PN sa natiahla, príjem klesol, a úrady mi zamietli akúkoľvek podporu, nakoľko v tomto zdravotnom stave som nevládala chodiť , stáť v čakárňach a hádať sa a bojovať s úradníkmi . Zároveň ma zasiahli súdne spory s bývalým manželom, ktoré opätovne inicioval on, ktorý zneužil môj zdravotný stav o ktorý sa priamo pričinil svojim nepekným chovaním a neustálym deptaním mojej osoby. Nešlo mu o synčeka ale o to aby mne ublížil, nevedel prežiť ,že sme sa sami osamostatnili, poradili si, napriek jeho zlovestným predpovediam našej budúcnosti bez neho, odsťahovali sa z mesta na vidiek a našli sme tu štastie v našom mini raji, ktorý som sama tie roky svojimi rukami pomaličky budovala. Dlhodobá nepriazeň osudu vyústila do dočasného odobratia môjho syna násilím a umiestnením ho u otčima v marci 2025 . Dnes žijem iba z invalidného dôchodku 198 eur mesačne, zatiaľ čo náklady na základné potreby, lieky, stravu, žumpu či vývoz vody zo studne presahujú 400 eur. A to nepočítam náklady na opravy poškodených domácich spotrebičov, čerpadla či STK auta. Pomáha mi bývalá kolegyňa z práce a to tak, že zorganizovala dobrých ľudí z charity Adra aby mi nosili expirované alebo presne pred expiraciráciou jedlo. Som za to nesmierne vďačná, minulý piatok mi prvý krát doniesli aj drogériu. Veľmi som za túto pomoc vďačná , nakoľko aj ja som vždy oným pomáhala, keď som mala a nikdy sa ani nesnívalo v najhoršom sne, že ja raz budem na Tom druhom konci tejto rovnice. Synovi, ktorý má oi histamínovú intoleranciu, ktorú mám paradoxne aj ja, nemôžem toto jedlo dať. Mne je jedno za seba skutočne, len aby dieťa nevinné malo, čo treba.
Prečo žiadam o pomoc
Zdravie mi už nedovolí pracovať , som ležiaca, viem sa postaviť, ale na krátko, teraz má vyšetrujú po poslednej 7 dňovej paralýze na Sklerózu multiplex , nakoľko aj moja maminka ju dostala žiaľ v mojich 14 rokoch a detstvo som mala veľmi smutné. Prišla som o akýkoľvek finančný vankúš. Ten sa minul, keď malý so mnou ostal celých 7 mesiacov bez návštevy u otčima, po poslednej bitke, ktorú tam zažil, no a ako trest sme ostali aj bez jeho výživného. Vtedy som musela začať brať s kreditnej karty každý mesiac na účty za svetlo, teplo,vodu, jedlo. Keď sa všetko minulo,ba banka začala vymáhať sumu dlhú , namiesto pomoci od systému mi vzali syna, vytrhli ho ho z jeho domova, od milovaných mačičiek, ktoré sú jeho tetrapeutickými zvieratami, nechcel kričal, plakal. Bez pomoci mi hrozí, že stratíme jediné bezpečné miesto, ktoré som pre nás vytvorila – náš domov . Bez pomoci mne aj synovi hrozí, že už nikdy nebudeme spolu, že bude musieť ostať v zlatej klietke s otčimom kde jeho duša chradne I keď telo má prepych. Aj keď sme ho pred rokmi kúpili v hotovosti, lebo invalidov hypotéku nik nedá išli sme vtedy na doraz do nuly a na prácu som sa bytostne spievala. Výdavky na údržbu, vývoz žumpy a každodenný život sú neúnosné, som na svete sama, nemám nikoho len synovej mačičky tu ostali a priznám sa , cítim sa úplne zbytočná, nič nedáva zmysel, domov vytvorený zato synovi na mieru nedáva zmysel mačičky jeho bez neho nedávajú zmysel moja existencia nedáva zmysel. Každú cestu, každý plán ktorý som plnila išla vstala znova a znova a skúšala bojovala , každá snaha skolabovala na jednom , aj na zdravého jedno rodiča by to bolo asi veľa a ja, som, žiaľ nie zdravá, nemám nikoho , rodinu na ktorú sa môžem oprieť, ja som ťa rodina. Môjmu adoptovanému synovi a zlyhala som . Moje telo zlyhalo, nevydržalo roky trápenia teroru a života v Non stop strachu čo bude zajtra… .
Najviac ma však trápi možnosť, že keď sa môj syn po víkendoch môže konečne vracať domov, po takom čase , že o pár týždňov nebude mať kam. Je to vnímavý, citlivý chlapec, ktorý si už prešiel viac, ako by malo zažiť akékoľvek dieťa. Nechcem, aby stratil aj tú poslednú istotu – našu spoločnú strechu nad hlavou. On miluje svoj domov a verte mi, keď sem smie teraz prísť čo i len na chvíľočku, dobijú sa mu baterky a hneď je veselší a mne tak isto zrazu sa vleje život do žíl a dokážem vstať aj cez bolesť a spraviť mu jesť, sadnúť si na záhradu a pozerať ako dáva góly pre maminku do bránky. ..mami ktorého hráča mám teraz napodobniť …a ja musím zaradím menovať všetky futbalové hviezdy…
